Ján Budaj o svojom priateľovi, zosnulom Antonovi Srholcovi

Rehoľník António, politický disident, katolícky kňaz, aj predseda mimovládnej organizácie Konfederácia politických väzňov...každý mohol stretnúť Tonka Srholca z inej, z tej svojej strany. A on sa ochotne otáčal ku tomu, s kým hovoril, vžíval sa do našich príbehov s účasťou a rešpektom k našej odlišnosti. Správa o tom, že už tú možnosť mať nebudeme, na zastihla nepripraveného. Inak to ani nemohlo byť. Otec Srholec, aj tak sme mu hovorili, sa mi zdal trvácim a trvalým. A tak to aj ostane, napriek jeho odchodu z tohto sveta...

1. V Nežnej revolúcii
Poznal som ho, či najprv chýr o jeho skvostných kázňach v Blumentáli, už za mladi. No to ozajstné stretnutie a spriatelenie nastalo až počas Nežnej revolúcie. V tej dobe sme začali, po desťročiach nehybnosti, opäť vnímať čas a ja som si uvedomoval, akým posolstvom vytrvalosti a poslania je fakt, že vedľa mňa, vtedy 37 ročného, vystupuje Anton Srholec, ktorý išiel do svojho prvého väzenia akurát vtedy, keď som sa narodil. Bol osobne dôkazom a súčasne aj posolstvom integrity, obrazom človeka vôle, aj viery. António sršal v Novembri 89 energiou, s nadšením sa nadychoval slobody a zázrak roku 89 pomenovával tak, ako hádam nik iný. Nástojil som na tom, aby sa stal súčasťou našej (VPN) účasti v televíznych diskusiách , najmä štúdia Dialóg. No čoskoro ho nebolo treba odporúčať, novinári sami rozpoznali , že v Srholcovi môžu stretnúť silnú a celistvú osobnosť, akých bolo vtedy málo. Ľudia sa v tých rokoch v médiách okúňali, báli sa nazývať veci pravým menom, ba tie mená ani nepoznali. Srholec nehovoril nikdy dvojrečou, mal som radosť z každého jeho verejného vystúpenia. On ukazoval kresťanstvo, moju vieru, ako vieru silných, slobodných a prajných ľudí. Nie ako útočište zbabelcov, ani ako spolok do seba uzavretých klerikálov.

2. V kontrarevolúcii
Mohol tak vystupovať preto, lebo mal sebavedomý a aktívny postoj ku svetu, k ľuďom, aj k Bohu. Toho postoja sa Anton Srholec nevzdal ani potom, čo sa ukázalo, že v oslobodenej (nie však obnovenej) RKC nie je vítaným elementom. Navyše – temnú pečať mu na čelo dala aj necirkevná komunita : vraj „eštébák“. Antona Srholca tak v 90.rokoch zasiahli obe morové rany onej doby : tichá likvidácia tajnej cirkvi zo strany oficiálnej RKC, aj nenávisť nedávnych zbabelcov v ére tzv. lustrácií. Nastali roky nenežnej konsolidácie pomerov, ktoré sa vracali do minulosti. Namiesto demokracie sa začala plazivá kontrarevolúcia. Z bývalej komunistickej nomenklatúry vo vedení socialistických podnikov sa v 90.rokoch stávali ich majitelia, noví , bezohľadní kapitalisti. Tí sa stali skutočnými víťazmi systémovej zmeny : drancovali čo sa len dalo. Nedávni organizátori a predstavitelia totality boli národu predstavovaní ako bezúhonné národné autority : Čalfa či Schuster, Široký či Lexa...atď.atď. Z politiky rýchlo zmizli prednovembroví odporcovia komunistického režimu. A z médií osobnosti ako Anton Srholec. Po druhých voľbách sa na Slovensku vytvoril nie iba samostatný štát, ale aj post-normalizačná politická garnitúrou, ktorá sa nevyberane drala za osobným obohatením aj slávou. Väčšina z nich je v politke doposiaľ...

3. Ochráncom biednych
V najbiednejšom postavení sa ocitli bývalí politickí väzni a disidenti : ostali práve takí chudobní, ako ich zbedačil komunistický režim. A ešte aj museli účinkovať v absurdnej dráme lustrácií, kedy z nejedného z nich urobili včerajší pritakávači režimu vinníkov totality. Stačilo, že ich evidovali dôstojníci ŠtB. Že či aj čosi zlé spáchali? To vraj nebolo podstatné. Kedže som patril medzi takto stigmatizovaných, rozumel som Antonovi Srholcovi a on rozumel mne : lustrácie s prezumciou viny zaviedli práve tí nedisidenti, čo sa po revolúcii vyškriabali vysoko, no práve preto sa najviac hambili za vlastnú minulosť.
Ľudia ako bol Anton Srholec pripomínali – napr. aj hodnostárom z cirkevného prostredia – ich nedávne zlyhania. A to sa neodpúšťa.

4. Viera vás posilní
Anton Srholec ale v tom novodobom prenasledovaní mal jednu oporu : svoju živú vieru. Hoci sám odstrčený, obrátil sa pomáhať slabým a zúfalým. On, bezdomovec v cirkvi...opatroval bezdomovcov. Videl som po novembri 89 veľa zlomených ľudí : čím bola nespravodlivosť väčšia, ich rany boli hlbšie. Ľudia zlomení prikoriami onej ťažkej doby sa často zmenili na nepoznanie. Často pre chudobu, ale aj pre nespravodlivosť. Nie však Anton Srholec. Ponižovanie , chudoba, ani odstrčenie ho nezmenili, nezahorkol, ani sa neutiahol. Ostal stále sám sebou.Veriacim.

5. Kresťan medzi ľuďmi
Keď sa spoločnosť mala po prvý raz postaviť zoči voči revízii novembra 89, zastal sa Anton Srholec demokratov, proti Mečiarovi.
A neskôr, hoci z toho nemal radosť, postavil sa aj voči tým „našim“ politikom, čo vo funkciách zlyhali. On, kedysi volič kresťanskodemokratických strán, neváhal podporiť oprávnenú kritiku korupcie a arogancie moci vykonávanej rukami kresťanskodemokratických politikov (ako boli M.Dzurinda, či A.Ďukrovský). Nepamätám sa, že by odmietol podporiť ktorúkoľvek z poctivých občianskych iniciatív, či išlo o bratislavských aktivistov (napr. aj v kauze PKO), alebo o tatranské doliny. Stal sa sám takýmto aktivistom...

Anton Srholec je dôkazom, že kňazstvo nemá byť uzavreté medzi kostol a faru. Niet pochýb , že v ostatnom polstoročí bol našim najlepším hlásateľom radostnej zvesti. Večný úsmev a láskavý tón mu nebránili nekompromisne upozorňovať na nespravodlivosť , varovať mocných pred pýchou a vyzdvihovať hodnotu ľudskej slobody. Spájal vieru s láskou k ľuďom - a to k ľuďom, akí sú. Srholec bol z mála našich pastierov, kto Kristove učenie, aj príklad, bral vážne. A dokázal , že sa podľa neho dá žiť a prežiť plnohodnotný, bohatý a vzácny život.

Anton Srholec :

Mal pevnú víziu Slovenska
- ako krajiny, ktorá konečne vyviazne z komplexov a ponížení, krajinu kde sa už občania prestanú báť spoluzodpovednosti. A kde sa občania odvážia užívať dobrodenia slobody. Lebo vo vydobití a uchovávaní slobody a demokracie videl – a mal pravdu – základ a zmysel štátu s názvom Slovenská republika.

Mal pevnú víziu politiky
- ako verejnej služby, ktorá kresťanské hodnoty nezneužíva na jarmočný marketing, ale sa o ne ticho a principiálne opiera. Domnieval sa, že Krista neslobodno ťahať z kríža do politiky. Na politikov, zaklínajúcich sa pred voličmi svojim kresťanstvom, radil Srholec brať prísny meter!

Mal pevnú víziu cirkvi,

- ako spoločenstva, ktoré nestojí na obradoch, ani brokáte drahých rúch, ani na žiadnej hierachii, ešte menej na posudzovaní a odsudzovaní iných - ale má byť spoločenstvom lásky, v ktorom tí najlepší slúžia najviac. Kedže spoznal, že v tomto podstatnom mu žiadna cirkevná vrchnosť brániť nechce, ani nemôže, uchoval si voči cirkvi toleratnú trpezlivosť, sprevádzanú vnútornou slobodou. Odišiel zo sveta ako nasledovník Ježiša Krista.

Patriot, demokrat a dobrý pastier...To bol Anton Srholec. Česť jeho pamiatke.