MOZEME ZABUDNÚŤ VLASTNÉ DIEŤA V AUTE? - pýta sa Daniel Lipšic
07. 11. 2016 10:19:56
Priznám sa, že keď som minulý rok v lete zachytil tragickú správu o úmrtí malej Kristínky v rozhorúčenom aute v Nitre, tak som si nevedel predstaviť, že by sa taká vec mohla stať aj mne. A bol som nahnevaný na médiá, akým neľudským spôsobom naháňali mamu malej Kristínky po parkovisku, aby im povedala, "ako sa cíti."
Potom ako som prevzal obhajobu otca Kristínky a začal som študovať závery psychológov o syndróme zabudnutého dieťaťa som zistil, že by sa takáto tragédia - za nepriaznivej súhry okolností - mohla stať aj mne. Bola to skôr moja pýcha, ak som bol presvedčený, že mne by sa nikdy nič podobné stať nemohlo,
Niektorí ľudia si myslia: v poriadku, viem si predstaviť, že by som zabudol dieťa, ale nie na šesť hodín. Čo si neuvedomujeme je, že rodič vo svoje mysli odovzdal dieťa do jaslí, škôlky, či opatrovateľke a celý deň žije v predstave, že dieťa je šťastné. Keď je to raz vo Vašom mozgu nemáte dôvod na obavu o dieťa po zvyšok dňa.
Fakty sa máličko líšia v každom prípade - aj v tom, kde zomrela Kristínka - ale vždy je tam ten strašný moment, keď si rodič uvedomí, čo urobil. Často počas telefonátu od partnera. Nasleduje šprint k autu, Čo tam čaká, je tá najhoršia vec na svete.
Neuropsychológovia to nazvali syndrómom zabudnutého dieťaťa. Stáva sa aj tým najstarostlivejším rodičom, ako v našom prípade. Pri súhre nepriaznivých okolností (stres, nepravidelne vykonávaný odvoz do škôlky) dôjde k úplnému výpadku pamäte - s fatálnymi následkami.
Syndróm zabudnutého dieťaťa bol znaleckým dokazovaním zistený aj v tomto prípade. Znalecký ústav vo svojom posudku uviedol: "Zmena smeru cesty obvineného bola tak jednoznačne mimovoľná a v plnej miere v súlade s jeho stereotýpiami a zo psychologického hľadiska nie charakteru ľahkovážnosti, nezodpovednosti či nedbalosti." A na hlavnom pojednávaní znalec vo výsluchu potvrdil, že "u obžalovaného bol zistený syndróm zabudnutého dieťaťa." O to bude zaujímavejšie zistiť, ako sa s týmito kľúčovými zisteniami z hľadiska zavinenia vysporiada prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia. Znalec rovnako vypovedal, že "za určitých špecifických okolností ako sú nervové faktory, aktuálny psychický stav a na strane druhej situačné faktory, sa toto môže stať komukoľvek."
Netvrdím, že súd mal ľahkú úlohu. Ide na Slovensku o precedenčný prípad, a tak je možné, že posledné slovo bude mať až Najvyšší súd. Naviac, aký účel tu plní, čo len podmienečný trest? Ochraňuje spoločnosť pred nebezpečným páchateľom? Je potrebné Kristínkinho otca prevychovávať? Bude mať odstrašujúci účinok na ostatných? Smrť vlastného dieťaťa nie je dostatočne odstrašujúca?
Morálnu zodpovednosť za tragický omyl bude Kristínkin otec niesť do konca svojho života. Do konca svojho života bude žiť s vedomím tohto tragického omylu, ktorý spôsobil smrť jeho najmladšej dcéry. Toto ťaživé celoživotné bremeno si vieme možno len sčasti predstaviť, ale nikdy to nebudeme (dúfam) celkom poznať a chápať.
Ako ľudia máme základnú potrebu vytvoriť a udržovať príbeh pre samých seba, kde vesmír nie je neúprosný a bezcitný, v ktorom sa hrozné veci nedejú náhodne a katastrofám sa dá predísť, ak ste ostražitý a zodpovedný. Bohužiaľ, nie je tomu vždy tak.
Tento prípad vzbudil emócie po celom Slovensku, a tie sa prejavili aj na súde. Kristínkin otec a ďalší svedkovia ticho opisovali udalosti, natoľko bolestivé, že nikoho prítomného v súdnej sieni nenechali bez pohnutia.
Tento prípad ma naučil pokore. Kristínka je už v nebi. A ja dúfam a verím, že jej starostliví rodičia a staršia sestra prekonajú tú najťažšiu životnú skúšku, ktorú rodičom môže poslať do cesty osud - smrť milovaného dieťaťa. Preto si myslím, že si nezaslúžia naše odsúdenie, ale našu účasť, modlitbu a podporu.
Potom ako som prevzal obhajobu otca Kristínky a začal som študovať závery psychológov o syndróme zabudnutého dieťaťa som zistil, že by sa takáto tragédia - za nepriaznivej súhry okolností - mohla stať aj mne. Bola to skôr moja pýcha, ak som bol presvedčený, že mne by sa nikdy nič podobné stať nemohlo,
Niektorí ľudia si myslia: v poriadku, viem si predstaviť, že by som zabudol dieťa, ale nie na šesť hodín. Čo si neuvedomujeme je, že rodič vo svoje mysli odovzdal dieťa do jaslí, škôlky, či opatrovateľke a celý deň žije v predstave, že dieťa je šťastné. Keď je to raz vo Vašom mozgu nemáte dôvod na obavu o dieťa po zvyšok dňa.
Fakty sa máličko líšia v každom prípade - aj v tom, kde zomrela Kristínka - ale vždy je tam ten strašný moment, keď si rodič uvedomí, čo urobil. Často počas telefonátu od partnera. Nasleduje šprint k autu, Čo tam čaká, je tá najhoršia vec na svete.
Neuropsychológovia to nazvali syndrómom zabudnutého dieťaťa. Stáva sa aj tým najstarostlivejším rodičom, ako v našom prípade. Pri súhre nepriaznivých okolností (stres, nepravidelne vykonávaný odvoz do škôlky) dôjde k úplnému výpadku pamäte - s fatálnymi následkami.
Syndróm zabudnutého dieťaťa bol znaleckým dokazovaním zistený aj v tomto prípade. Znalecký ústav vo svojom posudku uviedol: "Zmena smeru cesty obvineného bola tak jednoznačne mimovoľná a v plnej miere v súlade s jeho stereotýpiami a zo psychologického hľadiska nie charakteru ľahkovážnosti, nezodpovednosti či nedbalosti." A na hlavnom pojednávaní znalec vo výsluchu potvrdil, že "u obžalovaného bol zistený syndróm zabudnutého dieťaťa." O to bude zaujímavejšie zistiť, ako sa s týmito kľúčovými zisteniami z hľadiska zavinenia vysporiada prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia. Znalec rovnako vypovedal, že "za určitých špecifických okolností ako sú nervové faktory, aktuálny psychický stav a na strane druhej situačné faktory, sa toto môže stať komukoľvek."
Netvrdím, že súd mal ľahkú úlohu. Ide na Slovensku o precedenčný prípad, a tak je možné, že posledné slovo bude mať až Najvyšší súd. Naviac, aký účel tu plní, čo len podmienečný trest? Ochraňuje spoločnosť pred nebezpečným páchateľom? Je potrebné Kristínkinho otca prevychovávať? Bude mať odstrašujúci účinok na ostatných? Smrť vlastného dieťaťa nie je dostatočne odstrašujúca?
Morálnu zodpovednosť za tragický omyl bude Kristínkin otec niesť do konca svojho života. Do konca svojho života bude žiť s vedomím tohto tragického omylu, ktorý spôsobil smrť jeho najmladšej dcéry. Toto ťaživé celoživotné bremeno si vieme možno len sčasti predstaviť, ale nikdy to nebudeme (dúfam) celkom poznať a chápať.
Ako ľudia máme základnú potrebu vytvoriť a udržovať príbeh pre samých seba, kde vesmír nie je neúprosný a bezcitný, v ktorom sa hrozné veci nedejú náhodne a katastrofám sa dá predísť, ak ste ostražitý a zodpovedný. Bohužiaľ, nie je tomu vždy tak.
Tento prípad vzbudil emócie po celom Slovensku, a tie sa prejavili aj na súde. Kristínkin otec a ďalší svedkovia ticho opisovali udalosti, natoľko bolestivé, že nikoho prítomného v súdnej sieni nenechali bez pohnutia.
Tento prípad ma naučil pokore. Kristínka je už v nebi. A ja dúfam a verím, že jej starostliví rodičia a staršia sestra prekonajú tú najťažšiu životnú skúšku, ktorú rodičom môže poslať do cesty osud - smrť milovaného dieťaťa. Preto si myslím, že si nezaslúžia naše odsúdenie, ale našu účasť, modlitbu a podporu.
Zdroj: FB
Komentáre k článku:
Komentovať môžu:
registrovaní menom
›REGISTROVANÍ NICKOM‹
všetci
Pre pridávanie komentárov k článkom sa prihláste. Ak nemáte prihlasovacie meno a heslo, zaregistrujte sa tu.
