"Utečenci sú dojatí a žiaria šťastím, ďakujú, šťastne sa usmievajú"

Píše environmentálny expert a aktivista Ladislav Hegyi:

"V sobotu som bol pomáhať utečencom v Budapešti na stanici Keleti.
Keďže som nenašiel nikoho kto by šiel v rovnaký deň do Pešti autom, vyrážam v piatok ráno diaľkovým busom smer Budapešť. Po ceste vidím z mesta Győr vychádzať po diaľnici cca stovku utečencov, možno sú to tí o ktorých písal Samo Marec vo svojom blogu. O pol jednej dorážam na Keleti, idem za aktivistami Migration Aid darovať nakúpené veci a ponúknuť bezplatné dobrovoľnícke pomáhanie. Staršia pani v šatke s vyčerpaným výrazom človeka pred kolapsom mi ďakuje a vysvetľuje, že najlepšie pomôžem, ak teraz pomoc rozdám sám, pretože im práve dorazila várka zo Slovenska. Nestíhajú ju vykladať a šaty aj tak vykladajú von pred priestory, aby si mohli utečenci vybrať.

Otváram vak vecí ktoré sme s manželkou nakúpili deň pred tým a za chvíľu neostane z plného turistického ruksaku nič. Každý z utečencov (väčšinou to boli matky s malými deťmi) kto si chcel niečo z vyložených vecí niečo zobrať sa na mňa najprv pozrel, opýtal sa (anglicky, alebo gestom) či môže a potom začal vyberať. Každý z nich srdečne, s úsmevom ďakuje.

Vraciam sa do priestorov Migration Aid a pýtam sa, ako môžem pomôcť. Počas nasledujúcich hodín pochopím, že najviac pomôžem, ak nebudem viac na ťarchu než osoh (ako človek, ktorý vošiel do rozbehnutého kolektívu ľudí ktorí pomáhajú v krízovej situácii). V takej situácii je potrebné premýšľať a snažiť sa konať tak, aby človek nezavadzal, nepotreboval od zabehnutých pracovníkov mnoho času na vysvetľovanie a pod. Migration Aid má malé priestory na skladovanie vecí a situácia sa mení v priebehu pár hodín. Raz je núdza o veci, inokedy prídu nákladiaky s pomocou avšak utečencov práve odviezli autobusy a oni ich nemajú kam uložiť. Neveľká skupina aktivistv Migration Aid ktorí tam pracujú majú svoj systém a vedia v ňom rýchle pracovať.
Najčastejšie sa dá pomôcť tak, že sa chodí po stanici a jej okolí, pozorujete utečencov, pýtate sa ich, spisujete ich potreby a po potrebné veci potom príde dobrovoľník do centra Migration Aid a zoberie ich odtiaľ daným utečencom.

Mám šťastie, mňa si ako pomocníka berie Ildikó, učiteľka v materskej škôlke, ktorá všetky voľné chvíle a víkendy pracuje dobrovoľne zdarma v Migration Aid. Cez víkendy začína ráno okolo ôsmej a končí o cca 4 ráno, prespí pár hodín a potom od rána znovu. Podľa strhaného výzoru niektorí jej kolegovia spia ešte menej. Našou úlohou je distribuovať veci vyložené dverami (hygienické potreby, vodu, plienky pre deti a pod.) utečencom a strážiť. Počas dňa sa tam snažili kradnúť dvaja lokálni zlodeji. To boli jediní nepríjemní ľudia (spolu so štyrmi členmi extrémnych pravičiarov z Jobbiku, ktorí si tam s pohŕdajúcimi výrazmi na tvári fotili utečencov), ktorých som tam zažil.

Prichádza ku mne mladá mama s 2 malými deťmi a ukazuje mi malého chlapca, že sa klepe od zimy ale medzi šatami nevie nájsť bundu. Hľadám s ňou ale fakt tam žiadna nie je. Tak si vyzliekam mikinu čo mám na sebe, dávam chlapčekovi ale mama rázne odmieta, že to nemôže prijať a ďakuje. Nebyť mojich presvedčovacích schopností a vytrvalosti naučenej ešte z vedenia kampaní, na toho chlapčeka by som tú mikinu nedostal. Podarilo sa, ďakujú, usmievajú sa, ale na deťoch je vidieť vystresovanosť, únavu. Ale trochu sa smeje na tom, aká je mu mikina veľká.

Veľmi veľa miestnych ľudí nosilo celý deň potrebné veci. Prečítali si na stránke Migration Aid čo skutočne potrebujú, to nakúpili a doniesli. A jedlo doma starostlivo pripravovali, často to boli dojímavé scénky. Starenka, ktorej sa ťažko chodí a podľa oblečenia rozhodne nie bohatá doniesla vlastnoručne navarené a napečené jedlá a sama ich rozdáva migrantom. S úsmevom sa s nimi rozpráva, aj keď vie len maďarsky, takže ona nerozumie slovám utečencom a oni jej slovám. Ale rozumejú si náramne, smejú sa. Svoje jedlo rozdá niekoľkým rodinám.

Na obed donesie jedna maďarská mamička s dcérou (na spustnutom aute ktorom by som nepustil nepriateľa, evidentne tiež nijako majetná) kartón vlastnoručne natretých chlebov, džemy, zeleninu. Spolu s anglickými dobrovoľníkmi (Philiph a jeho manželka, učia v Budapešti na univerzite filozofiu) rozdávame z kartóna jedlo utečeneckým rodinám. Najprv rodinám, ktoré sú ďalej od podchodu a nemusí sa k nim dostať dostatok jedla, potom tým, ktorí sú bližšie. Počas toho sa zarozprávame s mladým Sýrčanom, ktorý je na úteku s manželkou a bratom. Stále usmiaty, je na úteku mesiac, prevažne peši. Vraví, že putovanie Európou je už ľahké (aj keď ich v južných krajinách zbila miestami polícia, alebo museli putovať cez veľké obchádzky kvôli budovaniu múrov na hraniciach...), že najnebezpečnejšia a najťažšia bola plavba z Turecka do Grécka. Nafukovací čln, jeden malý motor a dlho len more s vedomím, že na tej trase sa takto utopilo tento rok už mnoho ľudí, stačí malá smola. Pýtame sa čo plánujú robiť. Usmeje sa – teraz má jediný cieľ, prežiť najbližší deň. A následne sa dostať do bezpečnej krajiny, ktorá je ochotná prijať utečencov a kde bude môcť prácou uživiť rodinu. Na základe informácií ktoré má chce preto do Nemecka, alebo Švédska.

Pýta sa, v ktorej krajine by mohol doštudovať svoju zubárinu (doma mu už ostával len posledný ročník), či aj v Maďarsku, na Slovensku. Je ochotný učiť sa na akékoľvek prestupové skúšky. Ale ak nie, chce bude pracovať inak, hlavne nech je s rodinou v bezpečí a vie slušne prežiť. Zo sebou má len malú tašku, čo má na sebe a nič viac. A celý čas sa usmieva. Iná charita roznáša popri nás rizoto, on a jeho manželka z neho dostanú dve malé tácky. Pozýva nás na obed, ponúka polovicu. Philip a jeho manželka sú ticho, tipujem, že majú hrču v krku, tak naučeným vtipom a s vďakou odmietam aj za nich.

Ďalší Maďari donášajú vlastnoručne varené jedlá - Sýrske, Afgánske, recepty si našli na nete. Nebola to jedna, ani dve rodiny, mnohé varili sýrske a afgánske tradičné jedlá (myslím že to bola výzva jednej z kresťanských charít v Maďarsku). Utečenci sú dojatí a žiaria šťastím, ďakujú, šťastne sa usmievajú.

Poobede počujem prvý krát slovenčinu - mladí manželia priniesli osobne plné auto potrebných vecí ktoré kúpili. Bolo toho asi dosť keď som ich videl nosiť veci z auta ešte aj pol hodinu po tom, ako sme prehodili pár slov. Na to ma oslovuje Čech, ako môže pomôcť. Do vnútra MIgration Aid sa nezmestí a aj tak nemôže ostať dlho, tak mu vravím aby sa opátal utečencov. Na to hľadá topánky pre svojich synov ďalšia mladá mama zo Sýrie. Ten pán sa pýta či by si synovia s ňou išli topánky vyskúšať, ide im ich kúpiť.

Vraciame sa späť a ja vidím utečenca v šlapkách. Nie je na tom najhoršie, vedľa nás je Medical Aid, keď som tam raz vošiel odniesť prinesené lieky, ošetrovali tam mladému muža s nesmierne zničenými nohami (krv, opuchy, obväz, zodretá koža) lekári premýšľali či ho môžu pustiť ďalej.
Keď vidím týchto utečencov ako tu prišli bez ničoho po mesiaci úteku napr. zo Sýrie často peši, len s malým batohom, niektorí len v sandálach, riskujúc život seba a blízkych, začínam možno matne tušiť, pred akou hrôzou museli utekať. keď toto bolo pre nich omnoho lepšou alternatívou...

Poobede prichádzajú vysmiati aktivisti Migration Aid, ktorí sprevádzali autom tých utečencov, ktorí sa vydali pred 3 dňami k hraniciam Rakúska pešo. Blonďavá pani takmer tancuje od radosti keď nám hovorí, že všetci ktorí sa vydali na pochod, sú už v Rakúsku. A porovnáva. Po dňoch, kedy sa maďarskí policajti, česť výnimkám, správali k utečencom zbytočne tvrdo, v Maďarsku spali na zemi, starali sa o nich dobrovoľníci za vlastné a okrem dobrých ľudí ktorí im nosili jedlo a šaty zažili aj nájazd primitívnych rasistov, ich vítali za hranicami Rakúska ako rockové hviezdy. S úsmevom, tešili sa s nimi že dosiahli to na čo sa obetavo pred pár dňami podujali. Rakúšania ich čakali s ubytovaním v hygienicky vybavených krytých halách, každá posteľ mala uterák, hygienické potreby, v hale v pravidelných rozostupoch rôzne veľkosti šatstva a topánok, pripravené jedlo. Podstatnejšie však bolo ľudské správanie sa pracovníkov vo verejnej službe. Policajti, železničiari, colníci, úradníci atď. každému vysvetľovali všetko potrebné, pomáhajú im. Utečenci otvárali oči a smiali sa od šťastia.

Večer hlásia zvýšenú pravdepodobnosť dažďa, Angličanka so svojimi synmi za vlastné nakúpi šiatre a spolu so zahraničnými študentmi, aj tými ktorých učí Philip filozofiu, ich do noci postupne montujú. Poobede začali vypravovať vlaky do poslednej obce v Maďarsku, odkiaľ utečencov autobusmi zvážajú do prvej stanice v Rakúsku a odtiaľ idú vlakmi ďalej.

Dvom mladým Afgáncom došli peniaze, hľadajú niekoho na koho by otec jedného z nich mohol poslať peniaze. Jeden dobrovoľník je ochotný, ale okolité prevádzky Western Union sú zavreté. Riešime to asi hodinu, nechcú prijať peniaze od cudzieho. Ale vybrať peniaze vo U bude možné až v pondelok ráno a v tejto situácii nik nevie, ako sa zachová Orbán, v pondelok vlaky zas nemusia chodiť a hranica môže byť zase menej priechodná. Chlapci sa snažia tváriť pokojne, ale zúfalstvo je na nich už riadne vidieť. Nevedia ako ďalej, radia sa. Prichádza Maďar arabského pôvodu, po krátkej debate ich presvedčí aby prijali peniaze, skladám sa s ním na polovicu, lístok ku hraniciam nestojí mnoho. Ich šťastné tváre po kúpe lístka, nekonečné ďakovanie sa mi ešte chvíľu budú vynárať.

Stanica sa vďaka dvom vypraveným vlakom po 20.00 z veľkej časti vyprázdňuje, ale prichádza správa, že do Budapešti prichádza ďalších cca 4000 utečencov. Migration Aid sa pripravuje, distribúcia jedla a šiat do vlaku sa minimalizuje na nevyhnutné minimum, dochádzajú ďalšie nákladné autá. Je tu viac ľudí ale aj viac práce, maká sa na tom aby sa do malých priestorov vmestilo čo najviac vecí a nad tie, ktoré ostávajú vonku dávame šiatre od Angličanky. Triedime v nich veci, aby sa zajtra, keď tu budú fofry v zaopatrení 4000 – 5000 utečencov, nemusel strácať čas hľadaním.

Triedenie vriec pod šiatrami musím pred 23.00 zanechať a ísť na autobus do Bratislavy. Ildikó ma vyprevádza srdečným úsmevom, ktorý celý deň venuje utečencom (je to podľa nej dôležité, je dôležité upokojovať ich úsmevom a dodávať im vieru v to, že sa to pre nich skončí dobre).

Aj keď nemožno vzťahovať konkrétne prvky správania sa kolektívne na všetkých utečencov, sú to rôzni ľudia, niektoré prvky mali rovnaké:

1. Najčastejšie slovo, ktoré počujete od utečencov je ďakujem.

2. Ide z nich pokora, správajú sa slušne, podľa komunikácie sú to často vzdelaní ľudia, ktorí majú za sebou slušnú kariéru, vysoké školy (rozprával som sa so študentom medicíny, bývalým obchodníkom). Odhadom 80% z nich ovláda cudzie jazyky, min. angličtinu, niektorí francúzštinu.

3. Za akúkoľvek pomoc sú veľmi vďační a naopak slušne s poďakovaním a úsmevom odmietnu čokoľvek, čo nutne nepotrebujú – aby ostalo pre iných (+ zo sebou na pochod ďalej si toho moc nemôžu brať, nikdy nevedia, čo bude zajtra).

4. Nik z nich nebol agresívny. Správali sa pokorne a relatívne pokojne. Mnohí sa často usmievali – keď ďakovali za pomoc alebo keď sa udiala akákoľvek dobrá vec. Napríklad, keď prišli mladí maďarskí umelci a začali ako klauni baviť deti metrovými bublifukmi, hrami. Usmievajú sa aj pri rozhovor s nami (okrem chvíľ, keď hovoria o príčinách odchodu, alebo ceste z Turecka do Grécka, kedy riskovali život najviac)." Viac fotografií na profile autora: https://www.facebook.com/ladislav.hegyi/posts/10207919077964308?pnref=story